Mgr. Ing. Stanislav Mikolaj ml. sa narodil 13. augusta 1980 v Žiline a je významný slovenský antikvár a spisovateľ. Pôvodne vyštudovaný chemik na Fakulte priemyselných technológií v Púchove Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne založil v roku 2008 v rodnom meste štýlový antikvariát. V rokoch 2010 – 2016 ukončil magisterské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre v odbore História. Po štúdiu histórie sa aktívne venuje histórii súvisiacej s Britskými ostrovmi. Je spoluzakladateľom občianskeho združenia Servare et Manere, hlavného organizátora projektu.
O projekte
Strom pokoja, (anglicky: “Tree of Peace”, rusky: Дерево мира, nemecky: Der Friedensbaum) je globálny medzinárodný projekt, ktorý vznikol na Slovensku. Projekt vznikol pri príležitosti 100. výročia ukončenia prvej svetovej vojny a bol iniciovaný žilinským krajinným architektom Markom Sobolom. Hlavným cieľom projektu je podporiť posolstvo mieru výsadbou pamätných stromov v priebehu 4 rokov (2018 – 2022) na všetkých kontinentoch. Stanovené obdobie vychádza zo štvorročného trvania tohto globálneho vojenského konfliktu. Prvá svetová vojna mala totiž vplyv aj na Sobolovu rodinu. Jeho pradedo Ondrej Sobola (Andreas Szobola) zomrel na ruskom bojisku na neznámom mieste. Táto udalosť autora inšpirovala k vytvoreniu živého pamätníka vojakom, ktorí zomreli na bojiskách prvej svetovej vojny na neznámych miestach a sú pochovaní bez označenia ich mien a identity. Pravdepodobne neexistuje na svete žiadna krajina, ktorá by nemala vojnovú obeť, alebo neznámeho vojaka. Projekt vzdáva hold aj týmto ľuďom.
Projekt má ambíciu stať sa univerzálnym posolstvom spájajúcim národy. Je určitým paradoxom, že na jednej strane vojna národy oddeľuje, ale na druhej strane ich môže aj spájať prostredníctvom vojenských aliancií. Projekt v súčasnosti nie je prísne spojený s rokom 1918 a prvou svetovou vojnou, ale všeobecne s potrebou mieru a vyhýbaniu sa globálnym vojenským konfliktom. Týmto spôsobom sa projekt stáva univerzálnym a jeho realizácia je umožnená aj v krajinách, ktorých sa prvá svetová vojna dotkla iba okrajovo. Autor však nevylučuje alúziu na tento globálny vojenský konflikt, pretože vďaka okrúhlemu výročiu jeho konca samotný projekt začal. Projekt má tiež svoje oficiálne logo, ktoré pozostáva z holubice – všeobecného symbolu mieru, ktorý sa spája so stromom – hlavným nástrojom projektu. Projekt je realizovaný ako dobrovoľná a komunitná služba občianskeho združenia Servare et Manere. Strom pokoja je európsky, medzinárodný a prísne apolitický projekt. Jeho hlavnou myšlienkou je posolstvo mieru prostredníctvom motta: „Urobme láskavosť miazgou tohto sveta“.
STROMOV POKOJA
ZÚČASTNENÝCH KRAJÍN
PLÁNOVANÝCH STROMOV
Ondrej Sobola
Ondrej Sobola (7. august 1880 Lalinok, Rakúsko-Uhorsko – † 31. december 1918, úradne) bol vojak rakúsko-uhorskej armády. Jeho smrť na neznámom mieste počas prvej svetovej vojny bola inšpiráciou k myšlienke vzniku Stromu pokoja. Ondrej sa narodil v obci Lalinok do roľníckej rodiny. Dnes je Lalinok miestnou časťou obce Divinka v okrese Žilina. Za manželku si 31. augusta 1900 zobral Jozefínu Rapšíkovú z Keblova v rímsko-katolíckom kostole v Dlhom Poli. Ondrej bol do armády odvedený v roku 1901. Spolu so starším bratom Štefanom, podobne ako mnoho lalinčanov, skúšali hľadať šťastie a obživu v zahraničí. Vysťahovalectvo sa dotklo väčšiny rodín severného Slovenska, nakoľko z tohto regiónu pochádzali tí najchudobnejší obyvatelia. Vysťahovali sa často celé rodiny. Okolo roku 1906 teda bratia odcestovali do Spojených štátov amerických a ich bydlisko bola štvrť Clifton Heights v Delaware County v štáte Pennsylvania. Ondrej sa medzi rokmi 1907 – 1910 vrátil domov. Jeho mladší brat Ján vycestoval do Philadelphie 23. marca 1909. Ondrej do Spojených štátov opäť pricestoval 30. novembra 1910 a bola to jeho posledná cesta do tejto krajiny. Z dôvodu svojho pobytu v Pensylvánii sa v roku 1912 nezúčastnil povinných vojenských manévrov.
Do Lalinka sa vrátil pred rokom 1914 a po vypuknutí prvej svetovej vojny 4. augusta 1914 narukoval k rote Železničného zabezpečovacieho oddielu v Čadci, 15. domobraneckého pešieho pluku (maďarsky: 15. népfelkelő gyalogezred ütközetei) ako záložník. Začiatkom vojny slúžil na čadčianskej železničnej stanici a neskôr ho nasadili do ostrého boja na východnom fronte v Haliči. Vynechávanie manévrov, vyšší vek a ďalšie okolnosti mali pre Ondreja fatálne následky. Od roku 1915 je nezvestný a pravdepodobne zomrel na neznámom mieste. Úradne bol za mŕtveho vyhlásený až v roku 1930 po mnohých intervenciách jeho manželky s oficiálnym dátumom smrti 31. decembra 1918.
